Najhorší zážitok môjho života.

Autor: Viliam Datel | 22.3.2017 o 16:04 | (upravené 22.3.2017 o 19:41) Karma článku: 10,48 | Prečítané:  120662x

Nasledujúci článok NIE JE VHODNÝ pre maloletých, slabšie povahy a pozostalých po obetiach automobilových nehôd. Opísaná situácia je autentická. Stala sa v utorok 21.3.2017. Je určený najmä motocyklistom a cyklistom.

 

Je po 18:00. Prechádzam na bicykli frekventovanou Gagarinovou ulicou pri Harley klube v Bratislave. Dlhé kolóny sú tu o takomto čase normálne. Ja rady stojacich aút obchádzam po krajnici sprava. Tesne pred odbočkou na OMV pumpu je… panika.

Tá Panika visí vo vzduchu. Zoskakujem z bicykla. Neskôr pochopím (po rozhovore so svedkami), že na miesto nehody prichádzam približne minútu, maximálne dve po nehode.

Na ceste leží nehybný motorkár. Helma je položená/spadnutá vedľa na ceste. Helma vyzerá byť nepoškodená, ale nie som si istý a v tej rýchlosti nasledujúcich momentov to nezaručujem. Pred motorkárom stoja dve zľahka poškodené autá. Jedno má rozbitý predný ľavý blatník a druhé preliačinu na zadnom nárazníku. Je zarážajúce, že jeho motorku niekto postavil mimo cesty. Spätne celkom nechápem, že niekto dvihol a postavil nabok motorku, no keď  som dorazil, nikto sa nestaral o telo na zemi.

Nehoda je veľmi čerstvá. Ľudia tu sú jednoznačne v šoku. Ležiace nehybné telo v strede cesty je desivé. Svedkovia - účastníci postávajú a kľačia okolo. Zraneného sa nechytajú, okrem oslovovania halóó.. Prichádzam k ležiacemu nevládnemu telu.

Z prvého pohľadu mi je jasné, že situácia je kritická. Motorkár, približne 30 ročný chlapec (neskôr zistím zo správ, že mal 36 rokov), leží na bruchu, hlavu vykrivenú nabok a z ucha, nosa a úst mu tečie krv. Hlava je takisto v kaluži krvi. Krv z ucha je zvláštne zrazená. Je to príšerny pohľad, opis je nepostačujúci. Slová v tomto prípade slabnú, lebo strach, panika a nervozita zo vzduchu sa dajú iba zažiť. Slabučko chrčiaci zranený hýbe očami. Panebože, musím pomôcť, čo sa dá. Automatika začína. Niekoho výkrik zaznie, je tu doktor? Žiadna odpoveď...

 Vedľa zraneného kľačí priamy svedok nehody, mladý bradatý vodič, približne 25 ročný. Skúšame zranenému pulz a či dýcha. Oboje je veľmi slabé. Okolostojaci strieľajú otázky typu, “dýcha? a ”má tep? ..atď.. Zhruba po 15 sekundách, sa dejú dve veci:

1) jeden z ľudí si kľakne pri nás, lebo je na linke s operátorkou zo 112 (už predtým zavolal záchranku)

2) otáčame s bradáčom zraneného na bok. Bradáč mu istí rukami hlavu najlepšie ako vie. Ja mu stláčam líca a vyťahujem jazyk. Čeľusť nemá zaseknutú, no z úst sa mu vyvalí krv na asfalt. V priamej akcii sa nachádzam len ja a bradáč.

Po ďaľších pár sekundách zranený začína kolabovať. Po prvé, oči sa mu prestali hýbať a vyvalili stĺpcom - sú bez pohnutia. Po druhé, rukou a telom, ktoré mu držím, aby som ho udržal v stabilizovanej polohe, prechádza triaška. Strašný, strašný pocit. Po tretie, zisťujem, že svojimi rozochvenými prstami neviem nahmatať na krku pulz.

Oznamujem to bradáčovi. Muž na linke s operátorkou 112 kopíruje moje slová a všetky skutočnosti operátorke. Som ako vo flaši, musíme začať s oživovaním, dokým nedorazí ambulancia. Obraciame zraneného na chrbát, to nám potvrdzuje aj operátorka na linke 112, s ktorou komunikuje muž pri mne. Bradáč otáča telo a ja podkladám veľmi opatrne ruky pod zranenú, v hroznom stave vyzerajúcu hlavu  Jeho hlava je zozadu mäkká… Neskôr sa dozviem od záchranára, že báza lebky bola posunutá. Začínam s masážou srdca, ľavá ruka pod pravou, na hrudnom koši a frekvetnovane stláčam hrudník. Bradáč kľači vedľa a podopiera zranenému hlavu. Niekto z okolostojacich medzitým utiera motorkárovi zakrvavené ústa. Po 30 stlačeniach nefunkčného srdca, dávam mu priamo na ústa dva vdychy z celej sily. Jazyk nie je zapadnutý. Hrudník sa nafúkne, do tváre mi so závanom smrti streknú kvapky krvi. Zopakujem to ešte raz. Zachrčí to, hrozne strnulý a neprirodzený jazyk sa zatrasie. Pokračujem v masáži srdca. Registrujem, že niektorý z “pasívne” stojacich okolo radí, že masáž by mal robit jeden človek a umelé dýchanie druhý. Nikto sa však k umelému dýchaniu nemá, dávať ho priamo na zakrvavené ústa sa nikomu nechce – to bola realita. Zopakujem umelé dýchanie ešte dvakrát a pokračujem s masážou srdca. Nejaká pani medzitým prináša z lekárničky masku. Bradáč ju pritláča zranenému na tvár a najbližších približne 10-13 minút (odhadom) dávam ja nepretržitú masáž srdca a bradáč umelé dýchanie cez masku.

Medzitým je na mieste polícia. Hlási do vysielačky, čo sa stalo. Napriek tomu, že sa koncentrujem na masáž srdca, celkom vnímam aj udalosti okolo seba. Netvrdím, že všetko sa stalo presne na 100 % ako je opísané, ale až na minimálne detaily to takto bolo. Pália ma tricepsy z nepretržitej masáže srdca. Zúfalo pokračujem ja aj bradáč. Všade naokolo počujem nadávky a šomrania, kde toľko trči sanitka. Koľko im to trvalo, netuším, čas mi plynie určite inak ako normálne. Keď v nasledujúcom dni z médií čítam o "okamžitom" príchode ambulancie, spomeniem si na to nekonečné čakanie na zvuk sirény. Príjazd sanitky sa mi zdal pomalý, hodnotiť a súdiť si nedovolim..

Keď sa v diaľke (KONEČNE!) ozve vytúžená ozvena sirény, policajt z druhého auta, čo medzitým dorazilo, ma nahrádza v masáži srdca. Vstávam na roztrasené kolená a je mi na vracanie. Pachuť krvi v ústach, ľadové ruky a spotený chrbát. Sanitka je tu. Záchranári sa vrhajú a pokračujú v masáži srdca. Umelé dýchanie je sprostredkované pumpou- balónikom. Žena záchranárka mužovi dáva dole tenisky a rozstriháva nohavice. Niečo mu robí a vpicháva, u mňa sa dostavuje šok a nespomínam si na všetko úplne jasne ako na to, čo som opísal vyššie. Postávam naokolo. Utieram si krvavé ruky. Vypľúvam krvavé sliny. Viem, že na konci snaženia počujem záchranára, ako hovorí, že je to veľmi zlé. Zranenému sa vyvalí cez trubicu zastrčenú v ústach prúd krvi a zachranár, zrejme vedúci výjazdu, ohlasuje slovkom Exitus (? Nie som si istý presným výrazom) s m r ť.

Je to strašný pocit a šok. Pri mŕtvom tele nešťastného mladíka stojím ja, policajti a záchranári. Pýtam sa hlavného záchranára, či sme mohli (s bradáčom) urobiť niečo viac. Je mi oznámené, že mal posuntú bázu lebky (marí sa mi že povedal “base”), že tu sa nedalo nič robiť, ani keby okamžite bola pri zranenom záchranka.

Policajti moju výpoveď nechcú, nebol som svedok nehody. Starší pán sa ma pri odchode opýta – “už mu je lepšie?” . Odpovedám so suchými ústami a stuhnutým žalúdkom – “Zomrel.”

 

Je mi to nesmierne ľúto, čo sa stalo. Ak opis vyznieva drasticky, verte mi, ani zďaleka sa nevyrovná realite.

Pozostalým by som si dovolil vysloviť len tú najúprimnejšiu sústrasť.

Viem, že tento tragický príbeh musí byť pre nich veľmi ťažké čítanie. Cítim, že po tejto hroznej skúsenosti môj spôsob, akým som dané skutočnosti opísal, je nanešťastie adekvátny tragickej realite, ktorú som prežil a ktorú musia prežívať i pozostalí. Mojím jediným cieľom napísania tohto blogu je ovplyvniť danú skupinu šoférov a jazdcov na motorkách a bicykloch (akým som i ja), čo dennodenne jazdia po našich cestách a rutinnou skĺzli do sebavedomej istoty, do naivnej bubliny, v ktorej si nahovárajú, veria a myslia si, že práve im sa nehody vyhnú, aby sa zobudili.

Ľudia...

Spamätajte sa kvôli svojim rodinám.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odchod z koalície? Názory sú pol na pol, hovorí poslanec SNS

Fico ustúpil Dankovi a vláda v stredu nerokovala. Mandát premiéra do Salzburgu ministri nakoniec odsúhlasili na diaľku, Fico neprišiel na ohlásenú tlačovú besedu.

KOMENTÁRE

Fico môže stratiť viac než Danko

V prípade vabanku môže Smer stratiť viac než SNS. Už teraz má preň kauza nepríjemné dôsledky.


Už ste čítali?